Každá sféra života so sebou prináša rozmanitú spleť pocitov a emócií. Neporiadok a nejasné obdobia nás sprevádzajú celým našim bytím. Nemôžeme byť pripravení na všetky životné zmeny. Niekedy sú nám hneď za pätami inokedy, dokonca, aj krok pred nami. Sú neoddeliteľnou súčasťou našich dní, a tak sa im skrátka vystavujeme. „Hľadáš a nájdeš“ alebo je to skôr „nájdeš a hľadáš“?
Svet je nastavený na neustále hľadanie a napredovanie. Ide nám o samostatnosť, kariéru a rôzne
prvenstvá. Koniec koncov sú ale všetky vrstvy nášho života prepojené, splývajú a sú ukotvené v priestore a čase, ktorý zdieľame s inými ľuďmi. A sú to práve medziľudské a občas i „neľudské“ spojenia, ktoré nás presahujú a definujú a napriek tomu sa na ich kvalitu a hĺbku nekladie dôraz.
Vzťahové väzby sú neoddeliteľné od nášho života: rodíme sa zo vzťahu a do vzťahu. Už narodením sa stávame závislými od spojenia s matkou a od výživy, ktorú ponúka. To obnáša obrovskú mieru
starostlivosti a sĺz (šťastia aj vyčerpania). Dieťa nás vťahuje do svojho vnútra a utvára vzťah tak pevný a nevinný, že sa predošlá identita matky mení a získava nové rozmery. Namiesto jednej ruky kočík, namiesto druhej fľaška či prsník. Stáva sa z nej hybrid disponujúci všemožnými schopnosťami. Prsia plné života sa stávajú jej alter egom, druhou identitou. Alebo jedinou?
V období plnom úsmevných situácií, kedy je obklopená hračkami a detskými pesničkami (ktoré vie
všetky naspamäť) ju túžobne priťahujú jej (nie až tak) tajní pomocníci. Starostlivo a láskavo pokladá dieťa do kočíka, s ktorým sa mrknutím oka dieťa stotožňuje – sú jedným. Namiesto dieťaťa zrazu opatruje kočík, nosí ho a prenáša z miesta na miesto. Všetko je na seba napojené, všetko nadväzuje vzťah. „Kdybychom si do hloubky uvědomili, jak jsme na sobě na této planetě závislí/napojení a žili s tím v souladu, nemohli bychom planetu drancovat, jako to děláme nyní.“ Uvedomenie si vzťahu s prírodou vedie k vzájomnému súzneniu a k udržateľnosti, ktorá sa vo výstave odráža skrz tapisérie, utkané z textilného odpadu, a materiál, získaný z druhej ruky. Jeho opätovným použitím mu rovnako ako v prípade pomocníkov, kočíkov a kolísok, dávajú nový život. Nepravidelnosť utkaných tapisérií evokuje atmosféru rôznorodých osobných skúseností.
Breeding plynulo nadväzuje na dvojicu predchádzajúcich výstav Hada (2020) a Hada a dieťa (2021),
v ktorých sa umelecká dvojica zamerala na metamorfózu fauny. Vytvorila v nich mýtickú bytosť s hadmi miesto končatín. Výstava Breeding ukazuje na premeny, ktorými prechádzajú každodenné predmety v období materstva. Umeleckú dvojicu v spoločnej tvorbe často sprevádza vytváranie hybridných postáv, ktoré preberajú naše životné situácie. V tomto prípade sa rozhodli pre zobrazenie nekonkrétnej postavy, ktorú identifikujú iba prsníky dodávajúce výživu jej premeneným potomkom.
Johana Pošová (*1985) a Barbora Fastrová (*1988) ako umelecká dvojica tvorí už takmer desať rokov. Ich spolupráca sa začala v roku 2014 výstavou v pražskej galérii Berlinskej Model s názvom Netlač řeku, teče sama. Pochádzajú z Česka a absolvovali štúdium v ateliéri Fotografie na pražskej UMPRUM (2005 – 2011 a 2008 – 2015). Aj napriek tomu sa ich umelecká cesta spojila až niekoľko rokov po ukončení štúdia. Ich tvorba nie je mediálne ohraničená, avšak zameriavajú sa na site-specific inštalácie, objekty či rôzne experimentálne spôsoby vyjadrovania. Ako umelecká dvojica vytvorili množstvo sólo výstav, napríklad v pražskej Galérii Rudolfinum-Artpark a v galérii GAMU, v galérii Syntax v postugalskom Lisabone, alebo v Galerie für Zeitgenössische Kunst v nemeckom Lipsku.