Jiří Valoch: Izolované slová

Spomínať a zabúdať. Sledovať vlastné spomienky, ako menia podobu, stávajú sa transparentnými, aby napokon zanikli v nekonečnom prázdne. Vnímať, čo je tu a teraz a oddeliť to od toho, čo je tam. Nechať zmiznúť, stratiť sa v neurčitom prostredí, znova sa objaviť a nechať sa sprevádzať vnútorným hlasom.

Tvorba Jiřího Valocha sa odohráva predovšetkým vo vnútri, nedá sa uchopiť ani zachytiť. Prenáša nás v priestore aj v čase, ponára nás do hlbín jeho vlastného uvažovania, ktoré sa pozorovateľovi môže javiť ako nezrozumiteľné, v dôsledku použitia svojského jazyka. Experimentuje so slovami, oživuje ich bezvýznamnosť a linearitu, akými sú bez našej prítomnosti, hlasu a konania. Existencia slov v priestore spúšťa náš vnútorný monológ. Slová a znaky sú preňho nástrojom, s ktorým kreatívne pracuje za použitia mutácií, rotácií či gradácií. Práca so slovami je hrou s nekonečnými možnosťami, ako ich variovať. Následne vznikajú novotvary a prepojenia, ktoré nedávajú zmysel, no autor prostredníctvom nich poukazuje na ich silu a schopnosť zmiasť našu logiku. Tá je postavená na naučenom kódovaní pochádzajúcom z našej kultúry. Akonáhle sú tieto princípy narušené, rozumové dešifrovanie zlyháva.

Okrem toho Valoch odhaľuje široký potenciál prázdna a absencie fyzického, ktorý umožňuje vznik najdokonalejšieho umeleckého diela – idey. Podstatou jeho dokonalosti je to, že vznikne a zanikne zároveň bez dlhšieho trvania, následkom ktorého vznikajú nánosy chýb a znaky opotrebovania.    

Jiří Valoch upozorňuje na silu a dôležitosť nášho vnútorného hlasu, ktorý sprevádza naše myšlienky. Je možné chápať ho ako energiu hýbajúcu sa niekoľkými spôsobmi. Môže smerovať zo strany na stranu, narážať na iné myšlienky a vytvárať celistvú sieť alebo naopak, dokáže kumulovať na jednom mieste a násobiť sa.

Vo svojom diele sa autor zaoberá predovšetkým časom, priestorom, pamäťou, čakaním, snom, láskou, hlasom a pôsobením týchto veličín na seba navzájom.

Výstava je výberom prác autora od jeho prvotných optických básní, cez performance v prírode, haiku cvičenia a iné sémantické jazykové kompozície. Väčšie zastúpenie majú najmä ranné básne, hovoriace o láske či zármutku. Rovnako ako je pre autora dôležitý hlas, aj výstava je koncipovaná so zreteľom naň. Prezentované práce je možné vnímať vlastným vnútorným hlasom, počuť rozprávané cudzím hlasom a percipovať prostredníctvom vizuálnej zložky, ktorá vytvára optický zvuk/hluk. Divák sa snaží orientovať v krajine textu, ktorá je sprevádzaná líniami a priestorovým vymedzením.